naked mind.

26. january 2014 at 17:36 | Dainn |  journal
Chcela som to tu udržiavať a písať sem články aspoň raz týždenne, no nejak sa mi to v poslednej dobe nedarí, keďže momentálne na tom nie som veľmi dobre a snažím sa sústrediť len na školu a iné veci vyhadzujem z hlavy. Viem, že to nie je správne, no momentálne je to môj šýl bytia, čo je síce dosť čudné, ale len to mi pomáha prežívať tieto prázdne dni vyplnené len čakaním a čakaním, možno aj na zázrak. Aké poetické opísanie depresie že? Toto tu už dúfam viac neuvidíte, lebo ak to čakanie skončí, vyplní ho iba radosť, áno, budem sa radovať, dúfam to tak bude, pretože nič viac ma nepoteší ako koniec tohto zdĺhavého čakania na niečo príliš dobré. Za tento týždeň som si uvedomila pár vecí, myslím, pár dôležitých vecí. Vždy som chcela byť rozumné dievča a nevrhať sa do niečoho po hlave, aby som to neskôr neľutovala a tak nad všetkým príliš rozmýšľam. Je to niečo ako prekliatie, že keď sa človek vzdeláva, hľadá súvislosti skoro nad všetkým, prehodnocuje možnosti, všetky možné scenáre, čo sa udeje, keď sa rozhodnem tak či onak. Neustále o všetkom premýšľam a snažím sa to urobiť tak, aby neexistoval žiadny strašný koniec, ale už viem, že práve tie šťastné konce sú málo pravdepodobné a prakticky sa to vždy skončí zle. Toto je štatistický rozum, ktorý prehodnocuje a často vybuchuje nad tým, že to nedokáže celé spracovať. Avšak v posledných dňoch som si povedala, že som predsa len mladá a zbytočne budem prehodnocovať a riešiť všetko hlavou, keď by som radšej mala prejaviť svoje city naplno, aj keď to raz možno bude bolieť, ale treba zažiť nejaké skúsenosti, aby som sa mala z čoho poučiť, že je to tak? Nesmiem sa stále len chrániť, pretože ak to budem robiť a nad všetkým pre mňa dobrým stlačím "delete" tak sa nikde nedopracujem a budem sa báť. Už dlhšiu dobu viem, že strach je môj najväčší nepriateľ. Bojím sa nových vecí, pretože si myslím, že všetko skončí zle. Že ak to či ono urobím, stane sa niečo strašné. Mamka mi hovorieva, že z toho vyrastiem, ale predsa som pekná, šikovná a vzdelaná, prečo mi strach zabraňuje v tom, aby som žila? Veľa vecí som si touto jej vetou uvedomila. Ona ma tiež chce chrániť, ale vie, že keď sa párkrát nezraním, nebudem silná a budem vždy ustráchaná. Koľkokrát som sa toho strachu chcela zbaviť a ísť do niečoho po hlave, bez hanby, bez výčitiek, bez myšlienok, že to dopadne katastrofálne a ja ostanem v izbe naveky plakať. Zbavujem sa toho strachu postupne. Kedysi, keď som bola mladšia mala som dokonca strach sa niekomu prihovoriť, priznať sa k niektorým veciam, povedať, kto sa mi páči a koho mám rada, vyskúšať nový krúžok, jedlo, štýl. Skrývala som sa tu, na blogu. No už sa tu viac skrývať nechcem. Tento blog mi už nepripadá ako skrýša, kde som napísala všetko možné, čo by som mohla urobiť, ale bála som sa. Tento blog mi príde už len ako prostredok ako zdieľať svoje názory, môj skvelý život, ukázať vám akých dokonalých ľudí som spoznala a čo nové som sa naučila vo photoshope. Tento blog mi spôsobuje už len radosť, aj keď tu párkrát zavítam s plačom sa vypísať, pretože nevládzem. Niekedy vážne nevládzem, ale pomyslím si, že nejaký ten strach ma predsa nezraní. Mám silné, ale aj slabé dni. Počas tých silných sa cítim plná energie, šťastná, nič ma nerozhádže, usmievam sa, cítim sa ako keby som dokázala poraziť svet, pretože nič ma nedokáže zastaviť na mojej ceste k šťatiu, pretože mi na niekom záleží a aj keby sa niečo skončilo zle, viem, že všetko zlé je na niečo dobré a každá etapa môjho života raz bude len spomienka, takže si to musím užiť. Bohužiaľ sú aj slabé dni, kedy by som sa najradšej zavrela do izby a nerobila nič, nemyslela na nič, jednoducho ani nebola, necítila.
Vtedy vyzerám ako zombie (áno, poviem to takto, keďže iné prirovnanie ma nenapadá). Vtedy si len myslím, že život už nemá zmysel veď čo, už mám šestnásť, doraz sedemnásť, o chvíľu končí stredná, potom je vysoká a potom som vypustená do sveta, kde nič nezvládnem a skončím niekde v zapadákove s deťmi a manželom, kde môžem ticho umrieť s myšlienkou, že som nič nedokázala. Aj takto sa niekedy cítim, nechcem existovať aspoň na tú malú chvíľu. Viem, že keď človek cíti emócie nesmie to v sebe dusiť, snažím sa o to. No potom by som sa nevedela kontrolovať a ja sa musím kontrolovať aspoň pred ľuďmi, na ktorých mi záleží, aby si nemysleli, že je občas zo mňa len troska. Takto, presne takto ma dokáže ubiť strach. Nechcem takto vyzerať a cítiť sa, viac nie. Chcem si vychutnávať to, čo mi život dal a naplno. Som príliš mladá, aby som sa ubíjala myšlienkami a strachom no nie? Nechcem viac veci odkladať kvôli svojej lenivosti, ale ukázať ich, prežiť ich, uskutočniť ich, nebáť sa. Pre mňa to momentálne znie ako nesplnený sen či dokonca rozprávka, ale po tých pár dňoch, čo som zažila, kedy som sa cítila viac než sama a viem, že takých dní bude ešte veľa, viem, že sa nemám odpájať od ľudstva, ale pomôcť samej sebe tým, že sa budem venovať ostatných a najmä sebe, pretože ako mám byť spokojná so svojím životom a očákavať, že s ním budú spokojní aj ostatní, keď nie som spokojná sama so sebou? Boj so strachom je pre mňa tou najväčšou výzvou.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Alison | Email | Web | 26. january 2014 at 19:41 | React

Skvelý článok, viem ako sa cítiš. Viem si ťa v budúcnosti predstaviť ako skutočne dobrú spisovatelku. :)

2 Diamond-damian-Lucianna | Web | 26. january 2014 at 20:21 | React

Tiež som stále dávala na rozum a nad všetkým premýmšľala..ale nakoniec ma aj tak moje city dobehli a neskončilo to najlepšie.. z jednej stránky a z druhej zase vynikajúco. :) Všetko má svoje pre aj proti. :)

Ano, práve že tie chyby, zranenia a všetko okolo toho nás robia silnejšími a skúsenejšími. :)

Každý má občas slabé dni, to je normálne.. a občas mám tiež dni, keď sa cítim taká silná a plná energie, že sa pustím snáď naozaj do všetkého a je mi jedno či to je dobré alebo zlé.. :D

Či už niečo v živote dosiahneš alebo nie.. hlavne bude aby si bola šťastná.

3 Annie. | Web | 27. january 2014 at 16:15 | React

Chápu tě.. i já neustále bojuju se strachem a poměr mých lepších a horších dní je značně rozdílný... Převládají bohužel ty horší...
Každopdádně.. máš pravdu.. sblížit se s někým je pro mě vážně těžký a když už někoho do svého života pustím, tak než mu začnu opravdu věřit uběhne i spousta času a většinou se mi to ani nepovede vůbec...
Ztráta blízkých lidí v nás zanechává ty nejhlubší a nejbolestivější díry.. znám to moc dobře! :(

4 The Anxious One | Web | 27. january 2014 at 16:31 | React

Viem, ako sa cítiš. Síce ja mám aj trochu iné pocity, ale neopisujem to ako strach, ale ako úzkosť. Každý sa bojí, je to ľudské. Keby sa ľudia nebáli, nemali by voči nikomu a ničomu rešpekt a to by nebolo dobré. Treba sa báť, vždy treba mať taký zdravý strach z každej veci, aby si si ju po tom mohla ešte viac užiť. Nemôžeš sa donekonečna schovávať a neskúsiť nič nové. Viem, že sa to hovorí ľahko a robí ťažko, tiež to sama veľmi dobre poznám, ale 'Life begins at the end of the comfor zone'. A je to pravda. Určite, že prvý krok neurobíš hneď dnes, či zajtra, ale úprimne, čo môžeš riskovať? Najskôr sa budeš cítiť hlúpo, úzkostlivo a budeš v strese, pretože si určitú vec ešte nikdy neurobila, ale nie je to práve to po čom túžiš? Ten adrenalín z nových vecí? Viem, že písať na blog, čítať knihy, počúvať hudbu a iné veci, ktoré rada robíš sú väčšinov na nezaplatenie, no lepšie je pár krát sa "popáliť" na skúsenostiach, ako celý život ľutovať, že si niečo neskúsila, len preto, že si sa bála. Čím skôr porazíš tvoj strach, tým skôr si môžeš vydýchnuť a byť si istá, že už nezmeškáš žiadnu príležitosť, len preto, že si sa bála. Budeš silná a nebudeš si musieť lámať hlavu nad otázkami "Čo keby..". Veľa šťastia. Som tu pre teba. :-)

5 p-ornography | Web | 27. january 2014 at 20:28 | React

nás "šťastných" je mnoho....

vím jak ti je, jak se cítíš... hrozně moc. docela mi při tomhle článku bylo smutno. docela dost... jen nevím co na to říct. každej si určitě svejma silnejma a slabejma dnama prošel a já ti moc přeju, aby těch dnů, kdy jsi na dně bylo jen pomálu...

6 alfalfa | Web | 28. january 2014 at 18:49 | React

Strach nám zväzuje ruky. Bojíme sa nových vecí. Ja som na tom podobne. Tiež mám zo všetkého strach. Ale ako sa vraví, z chýb sa človek učí, takže netreba sa báť a začať žiť trochu viac odvážne. Skúšať nové veci, pretože nakoniec môžeme zistiť, že sa nám to páči, že je to presne pre nás. Takže sa ani ty neboj a postupne začni robiť veci, ktoré by si normálne nerobila a uvidíš ako ti bude lepšie. :) Veľa šťastia.

7 Dollie | Web | 29. january 2014 at 20:33 | React

napísala si to skvele .. tiež mávam často strach. Nedokážem sa otvoriť ľuďom naplno lebo sa obávam toho že ma podrazia, oklamú, že sa na mňa vykašlú. Nedokážem si veriť lebo mam strach z toho že nech sa budem snažiť ako koľvek nikdy nedokážem to čo chcem .. a ešte veľmi veľa vecí.

Podľa mňa je normálne že máme strach ale nieje to dobré. Tu ma napadá jeden skvelý citát ktorý som raz čítala: Šťastím ľudia nazývajú okamih, kedy prestanú mať strach ..

Takže dúfam že ti to víjde tak ako si písala a že ti strach nebude brániť v tých najkrajších veciach do ktorých by si s ním nešla :))

8 Sue from THE DAWN | Web | 31. january 2014 at 19:40 | React

Takéto myšlienky ma v poslednej dobe pohlcujú čoraz viac a viac. Už je to pár týždňov čo si začínam uvedomovať že nechcem byť len niekto kto skončí školu a ostane sám.

9 Ashley | liberated.blog.cz | Web | 1. february 2014 at 13:15 | React

Buď v kľude, tiež som si vždy hovorila, že budem aktívna na blogu každým dňom viac, ale niekedy proste nie je čas, nálada, chuť - vždy do toho niečo príde. My tu na teba počkáme. :)
Celkovo k tomuto článku musím povedať, že ťa chápem. Nie je to len fráza, myslím to vážne. Tiež som mávala takéto dni. Ale bude to len lepšie. Ver mi, nevzdávaj to. :)

10 Ems* | Web | 2. february 2014 at 18:35 | React

Tvůj článek mi vehnal slzy do očí. Popsala jsi přesně to, jak věci vnímám, jak se cítím, úplně mi mluvil z duše. Jne jsem nebyla schopná to formulovat, ale tys to zvládla. Možná jsem si některé věci aji bála přiznat. Ale moc bych Ti chtěla poděkovat, tvůj článek je opravdu skvělý a moc mi pomohl! Přeji ti hodně štěstí, nevzdávej to, snad ty lepší dny přicházejí ;)

11 Lil | 2. february 2014 at 20:30 | React

Ahoj:-)
Tyhle pocitý mívám také a někdy přerostou do jisté míry,kdy se cítím fakt na nic. Takže opravdu chápu co prožíváš. Toho strachu se nedá nikdy zbavit úplně , ale je třeba si říct, co se vlastně může stát, když zakusím něco nového, něco čeho se právě bojím . A když už se stane opravdu něco čeho jsem se bála nejvíc, ano budu smutná ale budu vědět že jsem pro to udělala maximum, a co víc, budu víc odhodlanější zkusit něco dalšího. Co víc se může stát.
Dám ti radu, kterou už stejně sama dobře víš. Jsi pěkná holka, zdravá (doufám) , máš zázemí, jídlo... nač uvažovat nad věcmi ještě dřív než se stanou.
Mě se to tak říká, ale jen ti chci pomoct. Přeju hodně úspechů v životě, tvůj blog se mi moc líbí a myslím že máme hodně společného.
Tak dokud máš mládí před sebou, UŽÍVEJ SI! Protože čas stále běží...

12 creative-mary | Web | 4. february 2014 at 16:59 | React

ahoj! som tak rada ze som znovu na teba narazila a este stale mas tento blog! ja uz som prestala davno bohuzial, len teraz som si pozerala moj stary blog a tak ta nasla :) viem presne o com hovoris, ja som mavala taketo pocity mozno dva roky dozadu a potom sa mi stala taka neprijemna udalost (dlhy pribeh) a to mi uplne zmenilo pohlad na vsetko :) ... to je jedno kazdopadne som velmi rada ze este stale pises a budem rada ked aj budes, lebo vzdy som rada citala tvoje clanky! ;)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement