December 2013

two thousand thirteen.

27. december 2013 at 16:06 | Dainn |  theme of the week

Konečne sa naskytla normálna téma týždňa a to taká mala rekapitulácia roku 2013. Musím povedať, že toho roku sa v mojom živote toho udialo veľa a najmä z tej psychickej a emocionálnej stránky, pretože som si prešla pocitmi, ktoré som ešte nikdy predtým nezažila.Budem sa to snažiť skrátiť, pretože sama si toho veľa nepamätám. Prvé minúty tohto roku som strávila "šťastne zamilovaná" a vtedy mi bolo všetko úplne jedno. Po januári a februári plnom naivity a zaslepenosti mi niekto konečne pripomenul, že život je reálny, mám začať žiť inak a v prvom rade sa spamätať. Ak mám pravdu povedať, mesiace ako marec, apríl a máj si pamätám len matne a vidím ich cez slzavé oči. Vtedy som bola vážne mimo a nevnímala okolie, nechcela som. Chcela som sa len uzavrieť a v duchu a v tme tíško zomrieť. Viem, že som to preháňala, no taká som ja, všetko si beriem príliš k srdcu, každú jednu hlúposť mojej chabej mladosti, jednoducho som veľmi precitlivelá.

Prvé plnohodnotné spomienky sa mi naskytajú až koncom júna, kedy som bola so spolužiakmi na výlete, na Šírave. Pred tým sa toho udialo veľa a ja som sa snažila pohnúť ďalej. Priatelia mi v tom veľmi pomohli, za to si ich veľmi cením až doteraz a vždy si to ceniť budem. Aj keď som ich dokázala občas raniť mojim prihlúplym správaním, ktoré sa nikdy nezmení, čo ma zas veľmi mrzí. Nastali prázdniny a s nimi aj leto, toto leto bolo mojim najlepším zo všetkých. Mala som depresívne chvíľky, ale tých bolo málo, keď už všetci poodchádzali na dovolenky, na dedinu a podobne. Celé leto som mala úprimne všetko na háku. Neviem, asi to bola ďalšia fáza môjho vývoja a postoja k vzťahom, čo ja viem, stále som nevyspitateľná. Asi mi to pomohlo, pretože som celé dva mesiace nevyronila ani slzu a to je u mňa chvályhodný úspech. Bola som jednoducho šťastná a myslela som si, že si to zaslúžim. Bolo mi jedno, čo sa stane, chcela som to len vnímať, cítiť tú radosť a pohodu, ktorú som v tie momenty zažívala s milovanými osobami. Najkrajšie obdobie môjho života. Cítila som sa taká slobodná a to som naozaj aj bola.

Akonáhle som sa vrátila v septembri do školy, tá úžasná realita ma opäť udrela do hlavy a moja psychika sa nalomila. Videla som tie pohľady a reči, čo mám robiť, ako sa mám správať a podobne. Cez leto som bola zvyknutá robiť, čo chcem, liezť do fontány a ležať celý deň s kým len chcem, ale teraz to už bolo iné. Mrzelo ma, že niekomu mojim vlastným správaním ubližujem. Uvedomila som si, aká som bola ľahostajná voči ľuďom celé dva mesiace. To ma ničilo celý čas. Mala som príjemné aj príjemné pocity, našla som si v tomto období aj radosť a šťastie, no poučená z predchádzajúcich chýb som sa stále vrátila do reality a uvedomila som si, že robím chybu a možno ju robím doteraz, no človek musí myslieť aj na seba a na vlastné šťastie. Koncom októbra som sa vybrala do veľakrát spomínaného Londýna, z ktorého sa snažím pridať fotky už celú večnosť. No tam som vážne nebola šťastná, bola som ďaleko od ľudí, ktorých mám rada. Samozrejme, aj tam som bola so spolužiačkami a nevravím, že s nimi nebola zábava, ale predsa len som tam bola večne nespokojná a chcela som tam byť úplne s niekým iným.

November a december je stále rovnaký, cítim sa zmätená z vlastných pocitov, nechcem robiť rovnaké chyby, no moje vnútorné ja na to úplne kašle a robí si, čo chce, napriek tomu, že sa ho mozog snaží brzdiť. Stále nechtiac ubližujem ľuďom a keď si to nakoniec uvedomím, neskutočne sa na seba hnevám a myslím, že si niektoré osoby, ktoré mi tak pomáhajú, ani nezaslúžim. Stále dúfam, že sa niekam posuniem alebo aspoň dospejem a budem konečne šťastná, ale aj reálne prítomná s ľuďmi, ktorí mi tak pomáhajú. Už sa neviem dočkať Silvestra, kedy zakončím tento rok plný zmätku. Snáď sa vo mne rozbúrené myšlienky uhasia a ja budem plná života. Každopádne chcem poďakovať všetkým, ktorí mi tento rok spríjemnili

things i want to say to mean people.

19. december 2013 at 17:25 | Dainn |  tumblr 30 question challenge
Viem, viem, že som mala pridať fotky z Londýna, už ich mám aj upravené, ale mala som chuť niečo napísať, možno niečo zmysluplné alebo úplne od veci. Tie fotky sa tu budem snažiť pridať počas prádznin, ale ak ma poznáte, viete, že nie vždy sa mi podarí to, čo sľúbim, takže sa za to už vopred ospravedlňujem. Preto som sa rozhodla pokračovať v mojej challenge, ktorá ma tridsať otázok a ja momentálne zaútočím na tú piatu, ktorej znienie je "čo by si povedala zlým ľuďom". Najprv by som asi mala zadefinovať, čo pre mňa zlý človek znamená, respektíve aké má vlastnosti a uvidíte, čo by som nakoniec povedala sebe, keďže sa nepovažujem za nejakého dobráka či anjela.

Ako som vravela, najprv začnem definovať zlého človeka. Dá sa to vôbec zadefinovať? Myslím, že každý vidí inak zlo a každý je kúskom svojej zvrátenosti zlý. Najprv by som vypísala správanie iných ľudí, ktoré nemám rada a to by sa vážne nepatrilo a potom opíšem moje správanie, ktoré považujem za zlé alebo nesprávne.

Viem, že niektorí ľudia nemôžu za to, ako sa správajú, pretože ich poznačila minulosť, stalo sa im niečo zlé a tak ubližujú sebe a aj ostatným, aby sa aspoň na chvíľu cítili lepšie, ale ľudí, ktorí to robia bezdôvodne vážne nechápem. Prečo musia každého okolo seba urážať a vyvyšovať sa? Prečo si myslia, že sú lepší ako tí druhí. Takýchto ľudí ja nikdy nepochopím. Možno už len preto, že sama o sebe nemám vysokú mienku a preto by som nedokázala urážať ostatných bezdôvodne. Títo ľudia sú väčšinou zakomplexovaný a urážajú všetkých, aby sa cítili lepšie. Takéto správanie ma vie vytočiť do nepríčetna a niekedy mám vážne chuť im niečo povedať alebo lepšie povedané hodiť po nich stoličku a nakričať im do tváre, trošku prehnané, ale v mojom prípade ešte celkom v poriadku. Samozrejeme, že by som im povedala, nech sa takto nesprávajú, pretože to nie je slúšné a taktné a celkovo, by sa to vôbec nemalo. Nech si idú urážať seba a povedať, čo v skutočnosti oni dokázali, ale na druhej strane mi je ich vážne ľúto, pretože ľudia, ktorí robia niečo také majú pravdepodobne problémy sami so sebou. Možno im treba pomôcť, lebo ľudia, ktorí ubližujú iným, tým bolo prevažne ubližované tiež. Je to možno taký reflex, keď je niekto vážne ranení, začne ubližovať ďalším a myslím, že to je skôr smutné.

Ďalší typ neviem či práve zlého, ale možno tak necitlivého správania nie je taktiež celkom mienený. Takýto typ ja nazývam "pravda bolí". Áno, úprimnosť nadovšetko, no nič netreba preháňať. Tým, že opakovane človeku vravíte pravdu do očí a ešte bez kúska citu mi nepríde o nič lepšie. Vám na tom človeku záleží, ale nechtiac mu ubližujete a možno ani neviete ako. Psychické týranie? Možno miestami áno, ale hlavne pre tie slabšie povahy. Nikto nie je dokonalý a keby si každý človek dokázal povedať pravdu do očí, asi by sme sa v skutočnosti s nikým nerozprávali. Bolelo by to, viac než si možno teraz myslíte. Neviem, čo by som takému človeku povedala, hlavne, ak by som nemala čím argumentovať, keďže mi hodil pravdu do tváre, ale určite by som mu prikývla (ak by som si to naozaj o sebe myslela) a povedala, že ma to síce ranilo, ale aspoň vidím, čo si o mne niekto myslí. Možno to bolo hnusné, ale k niečomu mi to určite bude, pretože stále tvrdím, že všetko zlé je na niečo dobré.

Mohla by som tu donekonečna vypisovať ako dokážu ľudia ubližovať a či to je mienené a či nie, ale môj typ "precitlivelý cholerik" sa len tak ľahko nenájde, takže by som vám chcela vysvetliť možno aj toto. Ja som veľmi emotívna osoba, keď niečo robím, tak z plného srdca (to nie je práve to najlepšie). Keď som smutná, tak plačem kým sa neutopím, keď milujem, tak len tak veľmi, že ma to nakoniec zničí a keď niekoho nenávidím, tak to radšej nechcete vidieť, pretože môj hnev viem koncentrovať veľmi dobre. Druhá moja stránka je výbušnosť, urazenosť a nervy v každom kúsku mňa. Keďže som takáto "temperamentná" osoba, musím to niekde vybiť a preto ma mrzí, že to vybíjam práve na mojich blížnych a to sú rodina a priatelia. Stretávam sa s nimi každý deň a niekedy musím vypustiť ventil a vykričať sa na niekoho a zvyčajne to schytajú tie nesprávne osoby. Toto je začiatok aj koniec celých mojich problémov, dokážem sa vynervovať skoro zo všetkého a uraziť sa pre najmenšie blbosti, kvôli čomu som neskôr vážne nešťastná, ale nedokážem sa zmeniť, neviem sa kontrolovať, myslím, že keď mám ešte takýto vek, mala by som to vybiť ak môžem, teraz mi to ľudia budú tolerovať, ale nedokážem povedať, čo budem robiť v budúcnosti, keď sa ohne vo mne neuhasia. Čo by som povedala sebe? Sebe vravím stále aká som hnusná, uplakaná a úplne hlúpa, že sa takto nechutne dokážem správať k ľuďom, ktorých milujem. Som ten typ človeka, ktorý urobí chybu a ľutuje to do konca života, ale ľutovať sa ďalej nechcem. Nezaslúžim si niekedy nič, ani pozornosť druhých. Hovorím si, že raz na to doplatím a budem na to úplne sama a keď už vtedy nepodľahnem psychickému zrúteniu a neprestanem sa správať takto, tak už nemám šancu. Nebojte článkov bez zmyslu, sa tu bude objavovať ešte veľa..